Veriaci ľudia už niekoľko tisíc rokov očakávajú Novú Zem. Samotná Biblia o tej udalosti rozpráva často.

„Vierou Abrahám súc volaný poslúchol, keď mu kázal Boh, aby vyšiel zo svojej vlasti a išiel na miesto, ktoré mal dostať za dedičstvo. A vyšiel bez toho, že by bol vedel, kam ide. ... Lebo očakával mesto, majúce základy, ktorého remeselníkom a staviteľom je Boh“ Žid 11, 8-10

Inde Boh zasľúbil, že učiní niečo nové, niečo lepšie.

„A ten ktorý sedel na tróne, povedal: Hľa, činím všetko nové. A riekol mi: Píš, pretože tieto slová sú verné a pravdivé.“ Zj. 22, 5

Určenie konkrétnej doby ako začiatku hodiny súdu, obsiahnuté v posolstve prvého anjela, nariadil Boh. Výpočet prorockého času, na ktorom sa toto posolstvo zakladá a podľa ktorého pripadá koniec obdobia 2300 prorockých dní na jeseň roku 1844, je úplne presný. Opakované pokusy určiť nový dátum pre začiatok a koniec tohto prorockého obdobia a nezmyselné argumenty, ktoré obhajujú nové stanoviská nielenže odvádzali pozornosť ľudí od aktuálneho dobového posolstva, ale navyše znevažovali akýkoľvek prorocký výklad. Čím častejšie ľudia určujú dátum druhého príchodu Ježiša Krista a čím intenzívnejšie ho oznamujú, tým viac to poslúži zámerom satana. Keď určený dátum pominie a nič sa nestane, vedie satan ľudí, aby zosmiešňovali zástancov takých názorov a odsúdili aj veľké adventné hnutie z roku 1843 a 1844. Ľudia, ktorí zotrvávajú v tomto blude, nakoniec stanovia pre Kristov príchod na túto zem veľmi vzdialený dátum. To ich uspáva vo falošnej istote a mnohí poznajú svoj omyl príliš neskoro.

Dejiny starého Izraela sú priliehavou ilustráciou toho, čo zažilo adventné hnutie. Boh viedol svoj ľud v adventnom hnutí podobne ako viedol Izraelitov, keď vychádzali z Egypta. Veľké sklamanie preverilo ich vieru podobne, ako bola skúšaná viera Hebrejov pri Červenom mori. Keby stále dôverovali Božej ruke, ktorá ich viedla a sprevádzala v minulosti, videli by aj Božie vyslobodenie. ^{GC 458} Keby všetci, ktorí sa aktívne zúčastnili adventného hnutia v roku 1844, prijali posolstvo tretieho anjela a hlásali ho s mocou Ducha Svätého, Pán by prostredníctvom nich vykonal veľké dielo. Svet by zaliala záplava svetla. Obyvatelia celého sveta by už dávno boli varovaní, záverečné dielo by bolo dokončené a Kristus by už prišiel, aby vykúpil svoj ľud.

Boh nechcel, aby Izrael blúdil štyridsať rokov po púšti. Chcel Izraelitov viesť priamou cestou do Kanaánu a usadiť ich v ňom ako svätý a šťastný národ. Ale „nemohli vojsť pre neveru“. (Žid 3,19) Pretože sa búrili a odmietali Boha, zahynuli na púšti. Do zasľúbenej zeme vošli iní. Podobne si Pán neprial, aby sa príchod Ježiša Krista tak oddialil a jeho ľud zostal toľko rokov vo svete hriechu a zármutku. Nevera ich však oddelila od Boha. Keď odmietli splniť úlohu, ktorú im Boh zveril, povolal hlásať posolstvo iných. Z milosrdenstva voči svetu Pán Ježiš odkladá svoj príchod, aby poskytol hriešnikom možnosť vypočuť si varovanie a nájsť záchranu v Spasiteľovi skôr, než na svet dopadne Boží súd.

Hlásaná pravda, ktorá karhá hriechy a vytýka bludy, vyvoláva odpor a nepriateľstvo rovnako ako kedysi. „Lebo každý, kto robí zlé, nenávidí svetlo a nejde k svetlu, aby neboli trestané jeho skutky.“ (Ján 3,20) Keď ľudia poznajú, že svoje názory nemôžu obhájiť Písmom, snažia sa svoje stanovisko zastávať za každú cenu a zlostne osočujú charakter a pohnútky tých, ktorí obhajujú nepopulárne pravdy. To isté sa opakuje v každej dobe. Eliáš bol obvinený, že trápi Izrael, Jeremiáša označili za zradcu, Pavla obvinili, že zneuctil chrám. Vtedy i dnes boli verní obhajcovia pravdy označovaní za zvodcov, kacírov či rozkolníkov. Zástupy ľudí, ktorí majú príliš málo viery, aby prijali pevné prorocké slovo, ochotne a bez výhrad dôverujú obvineniam vznášaným proti tým, ktorí sa opovažujú karhať všeobecne rozšírené hriechy. Tento jav bude stále častejší. Biblia učí, že sa blíži doba, keď budú štátne zákony v takom rozpore s Božím zákonom, že každý, kto bude chcieť zachovávať Božie nariadenia, bude súdený a trestaný ako zločinec.

Aké povinnosti má v tejto situácii posol pravdy? Má z toho usúdiť, že nemôže hlásať pravdu, pretože vedie ľudí len k tomu, aby sa vyhýbali jej požiadavkám alebo proti nej bojovali? Podobne ako prví reformátori nemá právo ponechať si svedectvo Božieho slova pre seba len preto, že vyvoláva odpor. Svedectvo viery, ktoré priniesli verní a mučeníci, bolo zaznamenané v záujme nasledujúcich pokolení. Tieto životné príklady svätosti a vytrvalosti boli zachované preto, aby vzbudzovali odvahu v ľuďoch, ktorých Boh teraz povoláva, aby o ňom svedčili. Boh im dal milosť a poznanie pravdy nie preto, aby si ju nechali pre seba, ale aby prostredníctvom nich poznanie Boha osvietilo celú zem. Aj v tomto pokolení zveril Boh posolstvo svojim služobníkom? Potom by ním mali osvietiť svet...

Každý, kto prijal svetlo poznanej pravdy, má v rámci svojich možností rovnako slávnu a závažnú zodpovednosť ako prorok Izraela, ktorému Pán riekol: „A ty, synu človeka, dal som ťa za strážcu domu Izraelovmu. ^{GC 460} Keby som povedal bezbožnému: Bezbožníku, istotne zomrieš a nehovoril by si napomínajúc bezbožníka odvrátiť ho od jeho cesty, on, bezbožník, zomrie pre svoju neprávosť, ale jeho krv budem vyhľadávať z tvojej ruky. Ale ty, keď napomenieš bezbožníka odvrátiť ho od jeho cesty, aby sa odvrátil od nej, a keď sa neodvráti od svojej cesty, on zomrie pre svoju neprávosť, ale ty vytrhneš svoju dušu zo záhuby.“ (Ez 33,7-9)

Veľkou prekážkou prijatia a hlásania pravdy je skutočnosť, že prináša nepríjemnosti a odpor ľudí. To je jediný argument proti pravde, ktorý jej obhajcovia nemohli nikdy poprieť. Verných Kristových nasledovníkov to nemôže zastaviť. Nečakajú, kým sa pravda stane populárnou. Sú presvedčení o svojej povinnosti, ochotne berú na seba kríž a vedia – ako kedysi apoštol Pavol, že „terajšie kratučké ľahké nášho súženia nám pôsobí prenesmierne veľkú večnú tiaž slávy“ a považujú – ako kedysi Mojžiš „za väčšie bohatstvo ako poklady Egypta... pohanenie Kristovo“. (2 Kor 4,17; Žid 11,26)

Iba ľudia, ktorí v srdci slúžia svetu, bez ohľadu na to, akého sú vyznania, sa správajú v náboženských veciach vypočítavo a bezzásadovo. Máme sa rozhodovať pre to, čo je správne, a to len preto, že je to správne a dôsledky prenechať Bohu. Zásadným, verným a statočným mužom vďačí svet za veľké reformy. Práve takí ľudia musia pokračovať v diele reformácie v súčasnosti.

Pán vraví: „Počujte ma, vy, ktorí znáte spravodlivosť, ľude, v ktorého srdci je môj zákon! Nebojte sa potupy smrteľného človeka, ani sa neľakajte ich urážok, lebo ich zožerie moľ ako rúcho a ako vlnu ich zožerie červ, ale moja spravodlivosť bude trvať na veky a moje spasenie na pokolenie pokolení.“ (Iz 51,7.8)

Kto rád robí z komára ťavu, nie je znášanlivý ani láskavý. Tí, čo chcú dosiahnuť spásu vlastnými skutkami, zvyčajne vynachádzajú určité príkazy ako hradbu proti hriechu. Keď poznajú, že nie sú schopní zachovávať zákon, vymyslia si svoje pravidlá a ustanovenia, ktorými sa chcú donútiť poslúchať. To všetko odvracia myseľ od Boha a upriamuje ju na vlastné ja. Zo srdca sa potom vytráca láska k Bohu a s ňou aj láska k blížnemu. Tí, čo si tvoria svoj systém mnohorakých predpisov, stávajú sa nakoniec prísnymi kritikmi každého, kto ich predpisy nezachováva. Takéto sebecké a úzkoprsé hodnotenie potláča všetky šľachetné a veľkorysé city. Ľudia sa nakoniec menia na samozvaných sudcov a špehov života iných.{MB 127.1}

Farizeji patrili k takejto skupine. Z bohoslužieb neodchádzali pokorení s vedomím vlastných nedostatkov ani s vďačnosťou za veľké prednosti, ktoré dostali od Boha. Vracali sa plní duchovnej pýchy a uvažovali len o sebe, o svojich pocitoch, vedomostiach a plánoch. Ich úspechy sa stali meradlom, podľa ktorého súdili iných. Vo svojej samoľúbosti si nárokovali súdiť, kritizovať a odsudzovať.{MB 127.2}

Niet sa čo diviť, že podobne zmýšľala väčšina ľudí. Jedni druhým zasahovali do svedomia a vzájomnému odsudzovaniu neunikol ani vzťah človeka k Bohu. Práve tieto názory a zvyky mal na mysli Ježiš, keď povedal: „Nesúďte, aby ste neboli súdení.„ To znamená, podľa seba neposudzujte iných. Svoje názory či chápanie povinností alebo svoj výklad Písma nepokladajte za všeobecne platnú normu. Neodsudzujte v srdci tých, čo sa nesprávajú podľa vašich predstáv. Nekritizujte iných, nespochybňujte ich pohnútky a neodsudzujte ich. {MB 127.3}

„Nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán, ktorý vynesie na svetlo, čo je skryté v tme, a odhalí zámery sŕdc.„ 1. Korinťanom 4,5. Nevieme čítať v srdci ľudí. Keďže sme sami chybujúci, nemáme právo odsudzovať iných. Môžeme posúdiť iba zovňajšok. Právo rozhodovať o človekovi má jedine Boh, lebo len on pozná jeho pohnútky a vie s každým zaobchádzať láskavo a súcitne.{MB 128.1}

„Preto ktokoľvek súdiš, človeče, nemáš ospravedlnenie. Lebo v čom súdiš iného, v tom odsudzuješ seba samého, veď ty, ktorý súdiš, robíš to isté.„ Rimanom 2,1. Tí, čo posudzujú alebo kritizujú iných, odhaľujú vlastné viny. Keď odsudzujú iných, odsudzujú sami seba a Boh toto odsúdenie pokladá za spravodlivé. Uznáva rozsudok, ktorý vyniesli sami nad sebou.

Ani slová „ty, ktorý súdiš, robíš to isté„, nevystihujú závažnosť hriechu toho, kto sa opovažuje kritizovať a odsudzovať svojho brata. Ježiš povedal: „Prečo vidíš triesočku v oku svojho brata a nezbadáš brvno vo vlastnom oku?„{MB 128.3}

Kristus opisuje človeka, ktorý pohotovo odhaľuje chyby iných. Keď sa nazdáva, že v povahe alebo živote iného človeka našiel škvrnu, veľmi horlivo sa snaží na ňu upozorniť. Ježiš hovorí, že práve povahová črta, ktorá sa utvára takýmto nekresťanským správaním, je oproti kritizovanej chybe ako brvno oproti triesočke. Kto rád robí z komára ťavu, nie je znášanlivý ani láskavý. Tvárny vplyv Spasiteľovej lásky sa neprejavuje u tých, čo sa úplne neodovzdali Kristovi, a preto sa nenaučili pokore. Neodzrkadľujú vplyv evanjelia, ktoré vedie človeka k láskavosti a zdvorilosti. Zraňujú tých, za ktorých Kristus zomrel. Podľa Spasiteľovho prirovnania kritik hreší viac než kritizovaný, pretože sám sa dopúšťa rovnako závažných hriechov a okrem toho je domýšľavý a ponižuje iných. {MB 128.4}

Jediným pravým vzorom povahy je Kristus. Kto dáva za vzor seba, stavia sa na Kristovo miesto. Keďže Otec „celý súd odovzdal Synovi„ (Ján 5,22) každý, kto sa opovažuje súdiť pohnútky iných ľudí, privlastňuje si výsadné právo Božieho Syna. Samozvaní sudcovia a kritici sa stavajú na stranu antikrista, „ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom alebo čo sa uctieva, tak, že sa posadí do Božieho chrámu a bude sa vydávať za Boha„. 2. Tesaloničanom 2,4.{MB 129.1}

Hriechom s najžalostnejšími dôsledkami, ktorým sa vyznačovalo farizejstvo, bol duch tvrdej, bezohľadnej a nezmierlivej kritiky. Náboženstvu bez lásky chýba Kristus, nieto v ňom tepla ani svetla jeho prítomnosti. Tento nedostatok nenahradí ani najhorlivejšia aktivita. Niektorí ľudia sú priam nadaní pohotovo odhaľovať nedostatky iných. Každému z nich Ježiš hovorí: „Pokrytec, vyber najprv brvno z vlastného oka a potom uvidíš, ako vybrať triesočku z oka svojho brata.„ Matúš 7,5. Kto sa sám dopustil niečoho zlého, obyčajne prvý podozrieva iných. Chce tým zakryť alebo ospravedlniť svoje vlastné chyby. Ľudia po páde do hriechu poznali zlo a len potom sa začali navzájom obviňovať. Podobne sa správa každý, kto nie je pod vplyvom Kristovej milosti.{MB 129.2}

Kto rád obviňuje, tomu nestačí len poukázať na niečo, čo pokladá za nesprávne. Vnucuje ľuďom svoje názory, a keď to nejde po dobrom, uchyľuje sa aj k hrubším prejavom, aby prijali jeho meradlá dobra. Podobne to robili Židia za čias Ježiša Krista a tak sa správala neraz aj cirkev, keď stratila Kristovu lásku – používala moc štátu na presadenie svojho učenia a svojich nariadení. V tom spočíva tajomstvo všetkých náboženských zákonov, ktoré kedy vyšli, a v tom je aj tajomstvo každého prenasledovania od čias Ábela dodnes. {MB 129.3}

Kristus nepripútava k sebe ľudí násilím, ale ich priťahuje. Používa jedine moc lásky. Keď cirkev začína hľadať oporu v svetskej moci, je to dôkaz, že jej chýba Kristova moc.{MB 130.1}

Problém sa však začína u jednotlivých členov cirkvi, preto sa s nápravou musí začať práve tu. Ježiš vyzýva, aby si žalobca najprv vybral brvno z vlastného oka, prestal kritizovať, vyznal svoj hriech a zriekol sa ho, než sa pokúsi naprávať iných. „Taký strom, ktorý prináša plané ovocie, nie je dobrý, a nie je planý strom, čo prináša dobré ovocie.„ Lukáš 6,43. Obviňovanie je zlým ovocím a svedčí o tom, že aj strom je zlý. Pestovanie vlastnej spravodlivosti nikomu nijako neosoží. Potrebná je zmena srdca. Keď to dosiahnete, potom môžete usmerňovať iných, „lebo ústa hovoria to, čím je naplnené srdce„.Matúš 12,34.{MB 130.2}

Keď sa niekto ocitne v kritickej situácii a vy mu chcete poradiť alebo ho napomenúť, vaše slová budú mať blahodarný vplyv, len ak sa zhodujú s vaším príkladom a postojom. Skôr než budete môcť vykonať niečo dobré, musíte byť sami dobrí. Svojím vplyvom nemôžete meniť iných, kým Kristova milosť neočistí vaše srdce a nenaplní ho pokorou a súcitom. Po takej zmene bude váš život požehnaním aj pre iných tak prirodzene, ako ker prináša ruže a vinič hrozno.{MB 130.3}

Ak je Kristus v tebe „nádejou slávy„, nebudeš vyhľadávať nedostatky iných a šíriť ich medzi ľuďmi. Namiesto obviňovania a odsudzovania sa im vynasnažíš pomôcť, aby si im bol užitočný a viedol ich k spáse. Pri styku s blúdiacimi sa budeš správať tak, „aby si aj ty nepadol do pokušenia„. Galaťanom 6,1. Stále budeš pamätať na to, koľkokrát si sám poblúdil a ako ťažko si nachádzal správnu cestu. Nezavedieš svojho brata do ešte väčšej tmy, ale súcitne ho upozorníš na nebezpečenstvo, ktoré mu hrozí.{MB 131.1}

Kto často hľadí na kríž a predstavuje si, že jeho hriechy priviedli Spasiteľa na Golgotu, nikdy nebude porovnávať závažnosť svojej viny s hriechmi iných ľudí. Nebude ich obviňovať a súdiť. Kto žije v tieni golgotského kríža, nemôže kritizovať ani sa vyvyšovať.{MB 131.2}

Ak si ochotný na záchranu blúdiaceho brata obetovať svoju dôstojnosť alebo položiť zaňho život, vybral si si brvno z oka a si pripravený pomôcť mu. Môžeš pristúpiť k nemu a osloviť jeho srdce. Karhaním a kritizovaním sa ešte nikto nenapravil, naopak srdce nejedného sa pri takomto prístupe zatvrdilo a oni opustili Krista. Blúdiacich môže zachrániť a „prikryť množstvo hriechov„ len láskavé a prívetivé správanie. Obraz Krista vyžarujúci z tvojej povahy môže ovplyvniť tých, s ktorými prichádzaš do styku. Dovoľ, aby sa prostredníctvom teba mohol každodenne prejavovať Spasiteľ a aby si sa stal dôkazom stvoriteľskej moci jeho Slova – toho ušľachtilého, presviedčajúceho a mocného vplyvu, ktorý v ľuďoch tvorí krásu povahy Pána, nášho Boha.

„Teraz by sme sa mali zoznámiť s Bohom a vyskúšať jeho zasľúbenia. Anjeli zaznamenávajú každú úprimnú modlitbu. Radšej by sme sa mali vzdať uspokojovania sebeckých pôžitkov, než zanedbávať spoločenstvo s Bohom. Chudoba, odopieranie, sprevádzané Božou priazňou, sú lepšie než bohatstvo, pocty, ľahký život a priateľstvo bez Boha. Musíme si nájsť čas na modlitbu. Ak dovolíme, aby našu myseľ zaujali svetské záujmy, Pán nám môže poskytnúť čas tým, že nám vezme naše modly – zlato, domy či výnosné pozemky.

Mladí ľudia nebudú zvedení do hriechu, ak budú ochotní vstúpiť iba na cestu, na ktorej môžu žiadať o Božie požehnanie. Keby ľudia, ktorí nesú svetu posledné varovné posolstvo neprosili o Božie požehnanie formálne, ľahostajne a nezúčastnene, ale úprimne a s vierou ako Jákob, často by mohli povedať: 'Lebo vraj tu som videl Boha tvárou v tvár, a predsa je od záhuby vytrhnutá moja duša.' (1 Moj 32,30) Pán by ich považoval za kniežatá, mali by silu zvíťaziť v zápase s Bohom i s ľuďmi. Čoskoro nastane čas súženia, akého dosiaľ nebolo. Preto budeme potrebovať skúsenosť, ktorú zatiaľ nemáme a po ktorej ani mnohí príliš netúžia. Často býva súženie oveľa väčšie v predstavách než v skutočnosti. O nastávajúcej záverečnej skúške to ale neplatí. Ani najživšia obrazotvornosť si nedokáže predstaviť jej veľkosť. V nej bude musieť každý človek stáť pred Bohom sám. 'A Noach, Daniel a Jób by boli v nej, ako že ja žijem, hovorí Pán Hospodin, že by nevytrhli syna ^{GC 623} ani dcéry; oni vo svojej spravodlivosti by vytrhli iba svoju dušu.' (Ez 14,20)

Teraz, keď náš Veľkňaz koná za nás dielo zmierenia, musíme sa usilovať o dokonalosť v Kristovi. Nás Spasiteľ sa nepoddal pokušeniu ani myšlienkou. Satan hľadá v ľudských srdciach slabé miesta, ktoré môže využiť. Keď niekto pestuje hriešnu náklonnosť, satan na ňu zaútočí svojím pokušením. Pán Ježiš o sebe povedal: 'Ide knieža tohto sveta a nemá na mne ničoho.' (Ján 14,30) Satan nedokázal nájsť nič na Božom Synovi, čím by mohol nad ním zvíťaziť. Boží Syn zachovával prikázania svojho Otca a nevykonal žiaden hriech, ktorý by satan mohol využiť vo svoj prospech. V takomto stave musia byť ľudia, ktorí chcú obstáť v čase súženia.

V tomto živote sa musíme zbaviť hriechu prostredníctvom očisťujúcej krvi Ježiša Krista. Náš drahý Spasiteľ nás pozýva, aby sme sa s Ním spojili, aby sme spojili svoju slabosť s jeho silou, svoju nevedomosť s jeho múdrosťou, svoju nehodnosť s jeho zásluhami. Božia prozreteľnosť je školou, v ktorej máme získavať tichosť a pokoru Pána Ježiša. Pán pred nás stále kladie skutočné životné ciele, nie však cestu, ktorú by sme si vybrali sami, pretože sa nám zdá ľahšia a príjemnejšia. Je na nás, aby sme spolupracovali s prostriedkami, ktoré používa Pán na pretvorenie našej povahy podľa nebeského vzoru. Kto zanedbáva alebo odkladá túto úlohu, vážne ohrozuje svoje spasenie.

Apoštol Ján počul vo videní silný hlas volajúci z neba: 'Beda tým, ktorí bývajú na zemi a na mori, lebo zostúpil k vám diabol, ktorý má veľký hnev, lebo vie, že má krátky čas.' (Zj 12,12) Nebeský hlas vyvoláva hrôzostrašné scény. Satanov hnev rastie úmerne s tým, ako sa mu kráti čas; jeho dielo podvodu a skazy dosiahne svoj vrchol v dobe súženia. ^{GC 624}

Zanedlho sa na nebi objavia nadprirodzené javy ako znamenia démonskej moci konajúcej zázraky. Diabolskí duchovia budú navštevovať vládcov zeme i celý svet, zahrnú ich podvodmi a budú na nich naliehať, aby sa pridali k satanovi v jeho poslednom boji proti Božej vláde. Títo satanovi pomocníci oklamú vládcov aj ich poddaných. Objavia sa osoby, ktoré sa budú vydávať za Krista a budú si vyžadovať od ľudí tituly a pocty, ktoré patria Vykupiteľovi sveta. Budú konať zázraky, uzdravovať a tvrdiť, že dostali zjavenie z neba, ktoré bude v rozpore s výrokmi Písma.

Vrcholným činom veľkej podvodnej drámy bude satanovo napodobenie Ježiša Krista. Cirkev už dlho tvrdí, že očakáva príchod Spasiteľa ako splnenie svojich nádejí. Boží nepriateľ napodobní Kristov príchod. V rôznych častiach sveta sa satan ukáže ľuďom ako vznešená bytosť oslňujúcej nádhery, podobajúca sa Božiemu Synovi podľa opisu Jána v Zjavení. (Zj 1,13-15)

Slávu, ktorá ho bude obklopovať, neprekoná nič, čo dosiaľ videlo ľudské oko. Zaznie víťazoslávne volanie: 'Kristus prichádza! Kristus prichádza!' Ľudia budú padať pred ním s úctou na zem, on zdvihne ruky a bude ich žehnať, ako Kristus žehnal svojich učeníkov, keď žil na zemi. Jeho hlas bude mäkký, podmanivý a melodický. Láskavým hlasom zopakuje niektoré pravdy, ktoré kedysi vyslovil Spasiteľ. Bude uzdravovať ľudí a tvrdiť, že zmenil sobotu na nedeľu. Všetkým bude prikazovať, aby svätili deň, ktorý požehnal. Bude vyhlasovať, že ľudia, ktorí stále zachovávajú siedmy deň, sa rúhajú tým, že neposlúchajú jeho anjelov, ktorých k nim poslal so svetlom a pravdou. To bude taký podvod, ktorému takpovediac nebude možné odolať. ^{GC 625} Ako Samaritáni, ktorí boli podvedení kúzelníkom Šimonom, aj ľudia od najvyššie postavených až po najjednoduchších uveria klamom a budú hovoriť: 'Tento je tou velikou mocou Božou.' (Sk 8,10)

Boží ľud však nebude zvedený. Učenie tohto falošného Krista nebude v súlade s Písmom. Bude žehnať uctievačov šelmy a jej obrazu, teda ľudí, o ktorých Biblia hovorí, že Pán Boh na nich vyleje svoj hnev.

Boh nedovolí satanovi, aby presne napodobnil spôsob Kristovho príchodu. Spasiteľ upozornil svojich nasledovníkov, že budú v tejto oblasti vystavení podvodu, preto jednoznačne opísal spôsob svojho druhého príchodu: 'Lebo povstanú falošní kristovia a falošní proroci a dajú veliké znamenia a budú robiť zázraky, takže by zviedli v blud, keby bolo možné, aj vyvolených... Teda, keď vám povedia: Hľa, je na púšti! Nevychádzajte! Hľa, vo vnútorných chyžiach! Neverte! Lebo ako vychádza blesk od východu a ukazuje sa až na západ, tak bude aj príchod Syna človeka.' (Mat 24,24-27.31; 25,31; Zj 1,7; 1 Tes 4,16.17) Skutočný príchod Pána Ježiša sa nebude dať napodobniť. Budú o ňom vedieť všetci ľudia, celý svet ho uvidí.

Iba tí, ktorí pozorne študujú Písmo a milujú pravdu, budú ochránení pred veľkým podvodom, ktorý ohrozí celý svet. Pomocou biblického svedectva odhalia zamaskovaného podvodníka. Každý človek bude vyskúšaný. Pravý kresťan sa prejaví tým, ako bude odolávať pokušeniam. Stojí dnešný Boží ľud na základe Božieho slova tak pevne, že odmietne sa spoliehať na svoje zmysly? Bude sa v kritickej chvíli spoliehať výhradne na Bibliu? Satan sa bude snažiť všetkými prostriedkami zabrániť tomu, aby sa ľudia nepripravili na tento deň a aby neobstáli. Zariadi všetko tak, aby im to prekazil. Omámi ich pozemským bohatstvom, naloží im na plecia ťažké bremená, aby ich srdcia boli zaťažené starosťami o tento život a aby ich deň skúšky zaskočil ako zlodej.“